„ A Ježiš odišiel na Olivový vrch. Ale na úsvite zase prišiel do chrámu a všetok ľud prichádzal k nemu. Sadol si a vyučoval ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Postavili ju do prostriedku a povedali mu: Učiteľu, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ukameňovať. Čo teda povieš ty? Týmito slovami ho pokúšali, aby ho mohli obžalovať. Ježiš sa však zohol a písal prstom po zemi. Keď sa ho však neprestávali opytovať, vzpriamil sa a riekol im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý  hodí po nej kameňom ! A znovu sa zohol a písal po zemi. Keď to počuli, po jednom – počnúc najstaršími – odchádzali. A tak zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: Žena, kde sú ? Nik ťa neodsúdil ? Odvetila: Nikto, Pane ! Ježiš jej odpovedal: Ani ja ťa neodcudzujem. Choď a odteraz už nehreš ! „

Ján 8, 2 – 11 ( Ekumenický preklad)

                                                                                                

            Tento starodávny príbeh predstavuje akoby súdne pojednávanie; aj keď sa odohral veľmi dávno, nestratil na význame. Možno ho nazvať „V mene zákona“ , veď sú to slová charakteristické pre každý súd. Sledujme pozorne priebeh tohto súdneho pojednávania.

            Pán Ježiš sedí v chráme a učí. V poslednom čase je chrám miestom jeho činnosti, tak ako na začiatku, keď mal 12 rokov. Zavčas ráno už sedí v chráme, pričom ho prichádzajú počúvať rozliční ľudia. Áno, ľudia ho ticho sledujú. Chcú počuť každé jeho slovo, zrazu nastane hluk. Zástup ľudí ťahá so sebou ženu. Žena sa vzpiera a bráni. Ľudia ju surovo tlačia dopredu. V trme-vrme ju hŕba ľudí zúrivo tlačí k Ježišovi. „ Učiteľ,“ kričia, „ túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve, Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ukameňovať. Čo teda povieš ty !“

 

Boží zákon je svätý a všade platný

 

            Nuž hľa, odrazu obžaloba v mene zákona! „ Mojžiš prikázal….!“ Pristihnutá cudzoložnica! Na to je súd v mene zákona, lebo zákon je svätý. Áno zákon má plnú platnosť a je svätý. To je to prvé, na čo nám chce poukázať tento neobyčajný súd.

            Čo je to za zákon? Je to zákon z vrchu Sínaj s jeho desiatimi neúprosnými prikázaniami, ktoré sú tvrdé ako skala. Sám Boží prst ich vpísal do kamennej tabule. Milý čitateľ, ty sa usmievaš ? Pozri však, ten istý zákon, aj keď nie v hebrejčine, napísal ti nezničiteľne a neodvratne do srdca ten istý Boh. Ty to vieš, Boží prst je ešte tvrdší ako je tvoje srdce. Opýtaj sa v Babylone, Aténach a v Ríme! Pod prachom a troskami narazíš na ten istý zákon. Choď za Eskimákmi a Papuáncami! Prikývnu hlavou a povedia: „Je to tak. Poznáme ten zákon, v hĺbke nášho srdca vieme o tom.“ Vezmi moderného Európana alebo Američana, choď s ním stranou a porozprávaj sa s ním medzi štyrmi očami: „Nuž, ako je to ?“ Chvíľu rozmýšľa a keď je sám pred sebou čestný, povie: „ Máš pravdu, je to tak.“ Žiadna kultúra, ani etika obsahovo neprevýšila onen pôvodný zákon Desiatich prikázaní, nech by sa prejavila v akýchkoľvek zmenených formách. Na jeho neúprosných prikázaniach je možné ľudské spolužitie, civilizácia, misia a rozširovanie Biblií. A tento zákon pracuje aj teraz na tebe a v tebe, kým sleduješ toto súdne pojednávanie. Lebo práve teraz sa tvoje myšlienky začali navzájom obviňovať a obraňovať, práve tie isté myšlienky, ktoré ťa pohli čítať tento článok. A ukazuje sa, že obžaloba v tvojom srdci sa zhoduje s uvedenou biblickou obžalobou v stati na začiatku článku. Uvedom si, ako je nemeniteľný zákon, tak je nemeniteľné aj jeho prestúpenie. Inými slovami, hriechy Babylona, Jeruzalema, Atén a Ríma sú aj hriechmi Paríža, Londýna, New Yorku a Berlína, a tiež hriechmi v tvojom okolí. Kultúra hriech nezmenila, ani nezmenšila, len ho kultivovala. Svätý zákon zostáva absolútne platný – v podstate to aj vieme – a je ideálne formovaný v zákone z vrchu Sínaj.

            Toľko k prvej časti.

            A teraz počúvaj. Práve v mene tohto zákona, ktorý bol u Židov súčasne národným zákonom, vlečú ľudia ženu k Ježišovi a obžalovávajú ju. Akí ľudia sú títo žalobníci ? Nuž, v náboženských a právnych veciach naskrze spoľahliví a rozhodujúci ľudia. Znalci zákona a farizeji, učitelia, zástupcovia a strážcovia Mojžišovho zákona, za ktorý horlia až úzkostlivo presne. Obzvlášť v tomto prípade. Lebo s týmto Ježišom, s týmto Galilejčanom niečo nie je v poriadku. Domnievajú sa, že nerešpektuje Mojžišov zákon, ako sa patrí. Vraj porušil sobotu a znevážil si predpisy starších o očisťovaní a postení. Ako to vlastne hovorí? Hovorí, že Boh je jeho otcom, a že sám prišiel z neba. A hlúpy národ preto verí, že je zasľúbený Mesiáš a beží za ním. Smiešne! – Môže Mesiáš porušiť zákon? Či ho nevidno jesť a piť so známymi hriešnikmi v meste? Môže sa Mesiáš spájať s hriešnikmi? Veru nie! To sa musí vyjasniť. A teraz pozor! Teraz je tu prípad. Je tu žena pristihnutá pri cudzoložstve. A teraz pozor! Teraz sa musí ukázať, kto on je. Teraz sa odhalí, chytí, odsúdi. – Nastavili mu pascu, z ktorej sa už nedostane von.

            Úkladne a s číhajúcimi pohľadmi obstoja Ježiša a ženu. Navzájom sa strkajú a žmurkajú na seba: „ Dávaj pozor, teraz sa to podarí. Tentokrát ho znemožníme! V mene zákona! Teraz sa z toho nedostane! Teraz alebo uzná svätosť Mojžišovho zákona a tak musí uznať aj našu svätosť a naše vládnuce postavenie a skloniť sa pred zákonom a pred nami, alebo odmietne zákon a potom máme dôkaz odsúdiť ho podľa zákona a zbaviť sa ho“ Dobre premyslené! Nijaká možnosť uniknúť! Buď obviní ženu, a potom sa oni zachovali správne ako úctyhodní strážcovia zákona – alebo ju ospravedlní, a potom ho prichytia ako pohrdača zákona a oni sa opäť zachovali správne – totiž svojou myšlienkou o ňom – a môžu ho súdiť a zničiť v mene zákona! Boh vie, že si prajú to posledné.

            Ježiš tam sedí ešte presne tak ako predtým, keď učil. Ani v najmenšom sa nezdá, že y ho toto vonkajšie vyrušenie vyrušilo vnútorne. Len teraz sa zohne a píše na zem. Je pokojný a nezávislý od ľudí, ale detinsky závislý od svojho Otca. Píše do piesku Otcovu vôľu o tejto žene, jej rozsudok, ako oh prikázal skrze Mojžiša? A vymazal rozsudok tou istou rukou, ktorá má moc zrušiť všetky tieto rozsudky, pretože bola hotová nechať sa priklincovať za odsúdených? Dupocú nohami. Jeho pokoj ich ženie do zúrivej netrpezlivosti. S ostrým dôrazom opakujú obžalobu. S vyhrážkami kričia na neho: „ Čo teda povieš ty?“

 

Boží zákon: Všetci sú vinní

 

            Ticho sa vystrie a pozrie sa na nich. Povie im teraz, čo by bolo treba povedať? – „Zákonníci a farizeji, vy pokrytci! Použili ste teraz túto vinnú ženu ako vnadidlo na to, aby ste ma chytili? Chcete použiť hriech na hriech, k tomu ešte v mene zákona? Hovorím vám, že v očiach môjho Otca ste celkom iste nie menej hriešni ako táto tu! Odvolávate sa na Mojžiša. Ten vás bude súdiť!“

            Nie, nepovie to. Vo svojej múdrosti sa stretne s nimi na tej istej pôde, na ktorú sa oni vydali, na pôde svätého zákona, ktorý je nedotknuteľný. A seba celkom vylúčiac, nechajúc hovoriť len svätý zákon, hovorí ticho, ale tak, aby to každý počul: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom!“  A znovu sa pohne a píše na zem.

            Spýtavo a s pochopením pozerajú jeden na druhého, no potom sa nikto nemôže pozrieť na druhého. Na chvíľu ich ochromia potupné a dusné rozpaky. Potom najstarší z nich trošku nadvihne šaty a pomaly odchádza. Nasleduje druhý. Tretí. Ticho, pomaly, jeden po druhom. Až do posledného. –

            Už predtým som povedal, že tento starý príbeh pre nás vôbec nestratil význam. Vstaneme  ty a ja a vytratíme sa? Teraz nemáme do činenia už s Ježišom, ale s neúprosným, svätým zákonom. Pýtam sa celkom osobne. Cítiš sa vinný? Zachoval si vždy všetky prikázania? Všetkých desať? Nie. Možno päť z nich? Nie úplne. Jedno z desiatich? Skutočne? Teraz tu stojíme pred živým a svätým Bohom ako ľudia usvedčení a odsúdení jeho zákonom. Buďme čestní a priznajme: „Áno, ani ja nie som bez hriechu, a preto som vinný.“ Po hriechu nasleduje súd a po súde trest.

            To je to druhé, čo ti chce povedať tento starý príbeh, tento súdny proces. Prvé bolo: zákon je svätý, druhé je: ty si vinný pred svätým zákonom, ktorý ťa súdi. Alebo v osobitnom vzťahu: Kto sa stavia na pôdu zákona, zákonom zahynie.

            To bolo to, na čo zabudli farizeji, ktorí sa práve vytratili. V dôvere vo svoje náboženské cvičenia sa stále odvolávali na zákon. Nevedeli, že zákon mal predovšetkým úlohu, aby spoznali svoje hriechy. A Boh odsúdi nás a naše hriechy podľa zákona – a musí to, lebo zákon je svätý a Boh je svätý. – Pred ním nikto neobstojí, a čo viac – pred ním sa zatvoria ústa každého. Keď to pochopíme, zahryzneme si do jazyku skôr. Než by sme začali posudzovať druhých.

            A práve to ťa chce naučiť tento súdny proces, ktorého sa práva zúčastňuješ. Chce zavrieť ústa tvojej mravnej mravnej čistote, odhaliť tvoju odcudzujúcu samospravodlivosť, ktorou súdiš druhých, aby si sa usvedčený sklonil pred svätým zákonom svätého Boha ako vinný, ako odsúdený.

            Dokázal to tento príbeh niekedy pri tebe? Poznal si ho predtým? Už si ho čítal častejšie? Ako čítaš svoju bibliu, ak ju vôbec čítaš? Bezmyšlienkovite, tak ako noviny? Nestalo sa ti meno Ježiš práve tak bežné a bez obsahu ako meno Novák či Kováč? A Božie slovo len naspamäť naučené slová bez moci? Možno dokonca potvrdením samospravodlivého, sebaistého kresťanstva podľa moci? Alebo nestala sa ti Biblia knihou rozprávok a mýtov a jej obsah nie je smerodajný a ako modernému a vzdelanému človekovi nanajvýš smiešny?

            Áno už dávno sme si to prispôsobili. Nepoužili sme tieto Ježišove slová: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom!“ ako ospravedlnenie pre naše konanie? Nepovedali sme samoľúbo bezmyšlienkovitú vetu: „Nuž všetci sme hriešni!“ A malo to znamenať: „Milý Bože, nerob z hriechu tak veľa rozruchu! Hriech je predsa to najsamozrejmejšie na človeku! Nič nápadné, alebo čo by stálo za zmienku, vlastne vôbec nič viac. Kto sa zohne, aby zdvihol kameň? To robia iba farizeji, ktorí chcú byť vždy lepší ako ostatní ľudia.“ Či im však Ježiš neodpovedal: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý po nej hodí kameňom. „Keď to Ježiš nevzal tak vážne ani so ženou pristihnutou pri cudzoložstve, prečo by sme to mali brať tak vážne s hriechom? Všetci sme predsa hriešni!“

            Povedz nehovoril si dosť často aj ty takto? Milý môj priateľ, táto bezmyšlienkovitosť odteraz už prestáva. Právom hovoríš: „Všetci sme hriešnici“ Dobre, keď všetci sme hriešnici, aj ty osobne ním si. A potom sme my všetci odsúdení, a aj ty osobne si odsúdený, lebo si počul, že zákon, ktorý poukazuje na hriech, a trestá ho, má večnú platnosť, a je svätý ako sám Boh, ktorý ho dal. A teraz nechaj tieto reči a počuj Boží rozsudok nad sebou. Prestaň snívať o tzv. „milom Bohu“, ktorý to neberie tak vážne a nerobí z toho vedu. Boh je iste dokonalá láska, ale aj dokonalá spravodlivosť. Keby nebral hriech vážne, narušila y sa jeho spravodlivosť a prestal by byť Bohom. Ale už ťa vidím ako vyhováraš na niečo iné. Hovoríš: „Taký zlý som ja nebol. Vždy som sa slušne správal. Vždy som sa snažil konať svoju povinnosť.“ Nuž pozri sa, tie isté ústa, ktoré bezmyšlienkovite hovorili: „Všetci sme hriešni“, tie isté ústa teraz hovoria: „Vždy som robil, čo je správne.“ Pozri, teraz ukazuješ pravú tvár svojej márnivej spravodlivosti. Odvolávaš sa na svoje spravodlivé konanie a myslíš si, že s ním urobil zadosť voči svätému Božiemu zákonu. Chceš skutočne obstáť na pôde zákona? Nepočul si: Kto vstupuje na pôdu zákona, na tejto pôde zahynie, lebo pred svätým zákonom nikto nie je bez viny. Ani ty nie si bez hriechu, a taký, ktorý vo svojej vlastnej cnosti y mal oprávnenie hodiť kameň. V mene zákona nám všetkým platí neúprosné „vinný“!

            To je to druhé.

            Ale ešte raz sa pozrime na našu súdnu scénu. Všetci odišli: zákonníci, farizeji a tiež všetok ľud, ktorý predtým počúval Ježišovo učenie. Nikto sa necítil oprávnený vykonať rozsudok zákona nad hriešnou ženou, pretože nikto sa necítil bez viny pred zákonom, ale každý poznal svoje hriechy a myslím si, že aj ty poznáš svoje.

            Ale naozaj tu nikto nebol bez hriechu? Žiaden nevinný? Nikto, kto y bol mal oprávnenie v Božom mene hodiť kamene? Nikto? Ešte raz sa pozri dôkladne okolo seba! Predsa je tu niekto. Jeden jediný, ktorý by to smel. Nevieš, že raz povedal: „Kto z vás ma môže usvedčiť z hriechu?“ A nikto to nemohol; ani ľudia, ani anjeli, ani Boh! A tí, ktorí ho usvedčovali, nevedeli čo robia. Pozri na toho, ktorý nikdy neprekročil Boží zákon, ktorý sa nikdy nedal vtiahnuť do ľudského previnenia pred Bohom! Pozri na toho, ktorý – ako povedal – neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť svätý zákon, ako jediný poslušný, jediný bez hriechu, ktorý kedy žil! Sedí tu a píše do piesku a pred ním cudzoložnica. Ako? Chvíľu počkaj a porozumieš. Povedz, on bez hriechu, plniteľ zákona, ktorý jediný mal právo sa zohnúť, nie aby písal do piesku, ale vziať kameň a hodiť ho do cudzoložnice a ďalšie kamene do tváre zákonníkov, do tvojej i mojej tváre? A my tu sedíme a žijeme?

 

Božia láska chce odpustiť

 

            Pozri, teraz už nemáš dočinenia so studeným, neúprosným zákonom, teraz máš do činenia s ním a s jeho veľkou láskou! On svätý by nás hriešnych musel smrteľne potrestať a on to nerobí. On to nerobí! Áno, milý priateľ, keď ťa predtým zákon nemohol zasiahnuť, dovoľ, aby ťa zasiahla jeho nekonečná láska! Spoznaj sa, naprav sa, obviňuj sa pred láskou toho, ktorý by ťa musel odsúdiť, a predsa ťa neodcudzuje. Teraz to máš poruke. Teraz mu odpovedz na jeho lásku! A to je, môj priateľ, to tretie.

            Ešte raz sa pozri na ženu. Čo sa asi pri tom všetkom v nej odohralo? Pristihnutá v hriechu, v hanbe. Chytili ju a odovzdali zbožným mužom. Dotiahli a dostrkali ju do chrámu pred všetkých ľudí. Nakoniec ju vzdorovitú a predsa hanbiacu postavili pred toho, ktorého volajú „Učiteľ“. Potom ju pobožní obžalovali a odvolali sa na Mojžiša, ktorý prikazuje také, ako teraz bola aj ona, kameňovať. Pozerá sa pred seba, neodváži sa pozrieť hore, prikrýva si rukami tvár. Dlho pozná prikázanie. Ale čo jej záležalo na starom prikázaní? Hriech bol príliš sladký. Nuž a teraz sa stalo toto.

            „Čo teda povieš ty?“ ozýva sa okolo nej. Teda on, učiteľ, vynesie nad ňou rozsudok. Neodváži sa na neho pozrieť. Vidí len jeho nohy, ktoré sú také pokojné – a čaká. „Teraz je všetko jedno,“ myslí si. „Robte so mnou čo chcete“ – a čaká. – Tu vidí jeho ruku písať do piesku. Čo to môže znamenať? „Čo teda povieš ty?“ prenikavo kričia okolo. Prečo tak kričia na neho? Prečo váha? „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom,“ počuje. – Nič nerozumie. Skloní sa. Počuje len „kameň“ a „hodiť“. Teraz sa to stane. Zatvorí oči a čaká…Počuje kroky. Ľudia asi hľadajú kamene. Prečo tak dlho? Pootvorí oči. Od údivu jej skĺznu ruky z tváre. Odchádzajú? Nechávajú ju samu? Samu s Učiteľom? Teraz sa na neho pozrie…Áno, teraz vie všetko. Odsúdil jej žalobcov. Triumfuje. Ona to vedela, predtým, ako ju vliekli so škeriacimi tvárami, nešetrnými hrubými pohybmi, surovými päsťami. Vtedy to vedela, vtedy sa bránila, vtedy to v nej kričalo: „Choďte preč odo mňa. Nie ste lepší ako ja! Ste ešte oveľa horší! Nedovolím aby ste ma vy súdili! Nikdy! – Ó, ako sa bránila. Trasúc sa, vďačne sa pozrie na Učiteľa. On ju ochránil. Stojí na jej strane.

            Teraz sa veľmi zľakla. – Na jej strane? Nie, to nemôže byť! Keby tak teraz vyslovil rozsudok nad ňou? A cíti to: ak niekto má právo, hodiť do teba kameň, tak je to on. Keby tak teraz urobil, musela by povedať: „Hoď, ja som si to zaslúžila!“ – Schúlila sa do seba… Sama s Ježišom. Milý priateľ, rozumieš tomu? Na celom svete je len jedna príležitosť, keď spoznáš, aký v skutočnosti si, keď sa uvidíš vo svojom hriechu, v svojej hanbe, keď sa vzdáš a zlomíš sám, skutočne raz sám s Ježišom. Nikto druhý ťa ta nemohol doviesť. Bol si pyšný a sebaistý a vedel si, že žena je hriešna tak ako ty. Ale tu je Ježiš, bez hriechu, čistý. Nemal by sa teraz dotknúť tvojho vnútra tak ako sa dotkol onej ženy? – Dávno už jeho prst píše znovu na zemi. Ale nie, píše do jej srdca. Horúco, páliac ako oheň vrývajú na slová: „Vinná, vinní…“. O chvíľu vstane a povie jej: „Som pánom zákona, ktorý si prestúpila. Prijmi odo mňa svoj rozsudok!“ Stiahne plecia a ešte hlbšie sa skloní. Chce byť celkom ticho.

 

Ježiš oslobodzuje

 

            A tak počuje: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Váhajúc povie: „Nikto. Pane!“ A potom sa jej to chce zakričať „Nikto, – len ty, len ty! Tu som hoď do mňa! Musím zomrieť pre svoje hriechy.“ – Ale nemusí mu to vôbec povedať. Veď on to vie. Veď on to teraz sám vysloví. – Čaká. Počúva, ako hovorí: „ Ani ja ťa neodcudzujem. Choď a teraz odteraz už nehreš!“

            Čo? On ťa neodcudzuje, on ťa oslobodzuje?! On jediný, ktorý y mal právo ju odsúdiť, on to neurobí? To sa jej dotkne tisíckrát bolestnejšie ako by ju boli zasiahli kamene hodené „ v mene zákona“. Nie, nie, to nie je oslobodenie od obžaloby! To je strašný súd od hriechu, jej celého nesvätého života. Plná nevysloviteľnému odporu voči sebe samej, vystrie sa a sama odsúdi svoj biedny, pochybený život. Nemôže už viac žiť pred jeho svätosťou a láskou. Odcudzuje sa, obvinená jeho výrokom o oslobodení až do hĺbky svojho doterajšieho života. Života? Nie, to nebol život! To bola stuchlina a smrť! Svitá v nej niečo celkom nové. Tento tu má skutočný život. On je život. Šupiny z očí padajú – oči sa otvárajú. Tento tu je Mesiáš. – Čo povedal? „Choď, a odteraz už nehreš…!“ Ako jej je? Kde je vina? Kde je moc hriechu? Reťaze ležia na zemi. Je slobodná. Vie to, cíti to. Nikdy viac nemôže žiť starým životom, nikdy ju už nebude ovládať hriech. Jeho život, jeho život prešiel na ňu. Spoznala svojho Pána, svojho Spasiteľa, svojho záchrancu Ježiša.

            To je to štvrté v tomto príbehu.

 

Ježiš, pôvodca oslobodenia

 

            Ešte to posledné. Začnime otázkou: Ako ju mohol oslobodiť? Neodsúdil ju preto, pretože ju druhí neodsúdili? Mal predsa dôvod na odsúdenie, lebo on skutočne bol bez hriechu. Alebo bol jej hriech pre neho bezvýznamný? Ako by sa čistému mohol hriech zdať bezvýznamný? Alebo jej odpustil pre je mravný žiaľ? Ako by ľudský žiaľ mohol skutočnosť vykonaného hriechu zmieriť alebo odčiniť! Alebo nevyriekol rozsudok kvôli súcitu s ňou? Ako by jeho láska mohla zrušiť spravodlivosť!

            Ó nie, priateľ môj, dávno to vieš lepšie! Počul si o tom , ktorý nepoznal hriech, a práve preto bol zástupne za naše hriechy zabitý na Golgote. Bolo to nutné. Lebo hriech zostáva hriechom, priateľ môj, a nedá sa oddiskutovať. Je vzburou proti Božej svätosti a musí sa odsúdiť a potrestať ako hriech – alebo Boh nie je už Bohom. Boh a hriech sa navzájom vylučujú. Preto by bolo ľudstvo – pre svoje odpadnutie od Boha  a zotročenie hriechom – večne oddelené od Boha, a tak stratené, keby nebol prišiel Ježiš, Syn Boží. Bol Božím Baránkom, ktorý niesol hriech sveta, tým, že bol učinený hriechom a zomrel pre teba, hriešnika, aby si ty mohol žiť a prísť k Bohu. Jemu trest, tebe pokoj, jemu rany, tebe uzdravenie.

            Rozumieš teraz, prečo Ježiš neodsúdil? On ospravedlnil, pretože bol hotový stať sa obeťou za hriech. Rozumieš teraz, prečo neodsúdil ženu v mene zákona? Neurobil to preto, lebo neprišiel odsúdiť ale zachrániť. Bol na ceste dať sa odsúdiť za hriech, aby sa naplnil svätý zákon svätého Boha.

            Cudzoložnica to vtedy ešte nevedela. Tým jej jeho odpúšťajúca láska bola ešte pochopiteľnejšia. Ty však dnes vieš o Ježišovej smrti na kríži, a tak by sa ti nepochopiteľnosť jeho sebaobetajúcej lásky mala stať ešte o veľa cennejšia. Onej žene vystačila Ježišova odpúšťajúca láska tak, že sa sama odsúdila až do hĺbky srdca, seba zavrhla, takže sa pre ňu stalo istotou: „Kto verí v neho, nie je odsúdený, kto neverí, už je odsúdený.“ – A ty? Akú odpoveď si ochotný dať svojmu ukrižovanému Spasiteľovi? Tá žena sa odsúdila pred Ježišovou čistotou a ako odsúdená hriešnica mohla byť omilostená pre budúcu obeť Ježiša na golgotskom kríži. Leo len tí, ktorá podpísali nad sebou rozsudok zákona Sinaj, potrebujú Ježiša ako Spasiteľa a budú oslobodení od rozsudku zákona prostredníctvom Ježiša Krista.

            Prijmeš dnes oslobodenie? Ako odídeš teraz od toho, ktorý k tebe hovoril z toho príbehu, z tohto súdneho pojednávania?

            A či vnútorne usvedčený zbabelo odídeš do starého spôsobu života a zhonu, späť ako tamtí pokryteckí farizeji? Alebo odídeš sám s Ježišom podobne ako tá žena, a ako odsúdený hriešnik sa vzdáš seba a nájdeš jeho a v ňom odpustenie svojich hriechov, zmierenie s Bohom a večný život ?

            Ku tebe znie posledná otázka. Čo urobíš?

                                                           

ZDROJ: Fritz Binde ( In namem des gesetztes – V mene zákona)