Nielen zo samého chleba bude žiť človek

Keď sa Ježiša opýtali, ktoré je najväčšie prikázanie v zákone, odpovedal: “Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.” (Matúš 22:37)

Druhé najdôležitejšie prikázanie v celej Biblii je: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.” (Matúš 22:39)

Túto Ježišovu reč, môžeme brať ako predslov k desatoru. Desatoro bolo dané Mojžišovi na dvoch kamenných doskách a je pozoruhodné, že na prvej doske sú len prikázania, ktoré poukazujú na vzťah človeka s Bohom, pričom na druhej kamennej doske sú príkazy, ktoré sa vzťahujú na človeka voči človeku. Preto môžeme povedať, že prvá doska, na ktorej je podľa Ježiša najväčšie prikázanie, vysvetľuje lásku naproti Bohu a na druhej doske je láska k blížnemu podrobne vysvetlená. Obe tieto prikázania začínajú slovami: “Milovať budeš…”, čo je pozitívny príkaz (usmernenie).

Hebrejské slovo Tóra, sa zvykne prekladať ako “zákon” a doslovnejšie ako “ukázať cestu”, takže ak niekto nemá rád slovo zákon alebo príkaz, môže desatoro považovať za “Bohom daný smer cesty”. Taký smer cesty, ktorý je základnou podmienkou úspešného života.

Na kamenný doskách sú vo väčšej miere zákazy. Prvá doska hovorí, čo nemáme robiť v záujme toho, aby sme vedeli milovať Boha z celej sily, mysľou, srdcom a dušou. Pozrúc sa na túto požiadavku zoči voči, objavuje sa otázka, či sa dá milovať na niekoho príkaz. Preto je lepšie pomenovanie “ukazovanie smeru” alebo “Božia žiadosť”.

Prečítajme si prvé prikázanie:

Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.2. Mojžišova 20:1-6

Boh tu začína tak, že On je ten, ktorý nás vyviedol (Izrael) z Egypta – toto môžeme rozumieť tak, že to platí pre každého človeka, lebo Egypt v Biblii je znakom otroctva.

Jób hovorí, že život človeka na tejto zemi je ako život otroka. Nielen fyzicky, ale aj v spirituálnom zmysle. Človek je otrokom márností, nezmyselného kolotoču v živote, jednoducho otrokom nerozumu.

Čím viac človek napreduje, zisťuje, že ciele, ktoré si predstavoval nevie uskutočniť. Ide po šikmej ploche dole do väčšieho otroctva. Niektorí ľudia ani nespoznajú, aký zmysel má ich existencia na tejto zemi.

Odkaz Biblie znie, že Boh je ten, ktorý vie vyslobodiť človeka z domu otroctva. Najprv duchovne (spirituálne) je schopný vyslobodiť človeka na to, aby začal žiť zmysluplný život. Táto zmysluplnosť sa dá nájsť výhradne iba v Bohu. Človek je schopný nájsť sám seba iba v Bohu.

Boh si preto nárokuje, aby sme Ho milovali celým srdcom, dušou, silou a mysľou, lebo On poslal jediného syna a obetoval Ho za nás, aby nás zachránil. Tak, ako apoštol Ján píše v 1. Jánovej 4:19: “My milujeme Jeho, pretože On, prvý miloval nás.”

Pravdupovediac človek, kresťan, nie preto dodržiava tieto prikázania, lebo treba, lebo sa bojí trestu a Boha, ale preto, lebo existuje vzájomná láska medzi nimi. Boh preto nezačína príkazom ale prehlásením: “Vyviedol som ťa z Egyptskej zeme, z domu otrokov.”

Najprv nás oslobodí skrze Ježiša Krista a potom Ho my, našou slobodnou vôľou, začíname milovať. Pre nás desatoro potom nie je príkaz, ale vyjadrujeme tým lásku k Bohu – prestávame mať cudzích Bohov pred Ním.

Staroveké civilizácie uctievali rôzne veci. Každá jedna vec, mala svojho Boha (napr. bohyňa lásky – Venuša). V našej civilizácii dávajú ľudia pred Boha majetok, prácu, hobby, … takže aj my sme plní cudzími bohmi.

Boží odkaz pre nás je, aby sme nemali cudzích Bohov pred ním. Jeho milujeme celým srdcom, celou dušou, celou mysľou, celou silou a neumiestnime pred Neho nič iné.